O flamencu

 

Súčasné mnohorozmerné tanečné umenie a jeho nespočetné priebežne vznikajúce techniky to s výberom, či orientáciou začínajúcemu záujemcovi, vyznavačovi tanečného životného štýlu, nijako neuľahčujú. Takže Vám teraz poviem niečo o flamencu. Nech viete, a nech to máte ľahšie. Flamenco bolo v roku 2010 organizáciou UNESCO vyhlásené za svetové nehmotné kultúrne dedičstvo ľudstva. A bolo by teraz prirodzené očakávať tu nejakú plnohodnotnú, pomerne objektívnu informáciu o flamencu ako takom. Na podobne zameraných weboch je to úplne zabehaná vec. Nuž .. tak to nebude :) Čo je to flamenco, aké je, aké by mohlo byť, a čo z toho vyplýva pre Vás si budete musieť zistiť v praxi. Na Vašej ceste za priamym a osobným poznaním ponúkam Vám tuhľa zopár veľmi subjektívnych postrehov ..

Pri slove flamenco sa nám bežne ako prvá objaví asociácia na koridu s býkmi a toreadormi, krásne ženy odeté v červenom, hrdo sa tváriaci muži, vášnivo si v rytme dupkajúc svoju ódu na radosť zo života. Nuž áno aj. Folklórny vplyv na dnešnú podobu flamenca je nezmazateľný. Dávno to však už nie je len o folklóre. Významným španielskym exportným artiklom sa stala tanečná štylizácia, ktorá obsiahla okrem folklórnych aj moderné, baletné, dramatické, scénické, a iné vplyvy viacerých európskych kultúr. V takejto podobe zažíva rozmach a popularitu blížiacu sa popularite štýlov ´latino´, i keď je flamenco evidentne predsa len o niečom úplne inom.

 

Pôvod flamenca nie je celkom vyjasnený. Podobne pôvod samotného slova je zahalený hmlou dohadov a teórií. Avšak vo všeobecnosti sa má za to, že hlavnými zložkami prispeli tak rómska, židovská, islamská, ako aj domorodá andalúzska kultúra.

 

Nedávno som sa od starého balet majstra José Curracao Limeňa Melocotóna dozvedel historku o tom, ako predok jeho bývalého milenca (zadok jeho bývalého milenca tu spomínať nebudeme) počul ešte v detstve legendu, ktorá hovorí, že flamenco vzniklo úplne akcidentálne, keď sa posledný Maurský vládca Boabdil rozplakal pri nevydarenom tréningu orientálneho tanca, a od zúrivosti nad vlastnou neschopnosťou urobiť jemnú priečnu vlnku brušnými svalmi, začal zrazu po svojom stane, neskôr aj po vojakoch, šliapať a dupať, metajúc okolo seba svojimi krivými hnátmi, a ešte krivšou šabľou, pričom tento svoj pubertálny výstup dopĺňal o škriekavé pazvuky. Vojaci ho neskôr počas večerov pri ohni napodobňovali, robiac si z neho posmech, a tak sa táto príhodka stala vďačnou ohniskovou témou, ktorej spopularizovaná a skarikovaná verzia prežila až do dnešných dní vo forme súčasného flamencového umenia. Hm. Nejak sa zdráham takému vysvetleniu uveriť :)

 

Pohybuje sa toto umenie niekde medzi obsesívnym dupaním, dôstojným tvárením a prepálenou drámou? Alebo je typický naturálny prejav umením hlbokým, ktoré spája tanec, hru a spev do formy čírej a kompletnej? Nemám potuchy. Pudovo ho žijem, intelektuálne nehodnotím.

Keď sme už pri tom umení. Natíska sa otázka, že čo to vôbec je to umenie. Či prečo ho (vlastne len jednu jeho časť) takým nehoráznym spôsobom glorifikujeme. A mohlo by pôvodne a kompletne ísť o prirodzenú protiváhu konzumu? Konzum versus (respektíve lomeno) tvorba. Alegorické prijímanie a dávanie. Niečo na tom bude. Odsuňme na moment kvalitatívnu stránku veci s jej stupňami, hodnoteniami a súťaživosťou. Odhliadnuc od nich (potrieb ega), aké sú potreby ďalších rozmerov našej bytosti? Autentická tvorba, hra a improvizácia.  Tie máme všetci v sebe latentne prítomné. Stačí sa len zobudiť..  Tak teda halóó ..  Budíček :) 

 

O čom to vlastne je, a čo všetko vám flamenco dokáže dať? Určite viac, než ste mohli očakávať. V procese učenia prejdete škálou pocitov od nepohody, utrpenia a uzavretej psyché, cez ponorenie, stratenie, otvorenie sa, až k pochopeniu, vnímaniu a úžasu. Plnohodnotný zážitok, keď obe vaše hemisféry sú tak zaneprázdnené, že si až po hodnej chvíli uvedomíte tú silu mnohogeneračného odkazu, ktorá z vás vďaka flamencu prýšti. Má to, niekedy cielene inokedy prirodzene, ozdravný a katarzný účinok. Ak sa mu poddáte.

 

V začiatkoch bolo flamenco folklórnou súčasťou životného štýlu chudobnej vrstvy. Udržovalo sa v úzkych okruhoch ľudí, najmä medzi príbuznými, a profesionálni umelci neexistovali. Neskôr sa to celé posralo :) Flamenco sa dostalo do povedomia širokého publika, táto popularizácia však vystavila jeho pôvodnú prirodzenú formu tvorivému tlaku menšiny, a konzumnému tlaku väčšiny. Tak sa začalo vo veľkom veselo štylizovať ..

 

Melancholické flamencové formy sú tradične sprevádzané spevom istého štýlu (Soleá, Seguiriya), pomalým tempom. Veselšie a rýchlejšie (Bulerías, Alegrías) sú naopak tancované s ľahkosťou a rozsiahlejšími dupovými sekvenciami. Čo som práve napísal berte s rezervou. Vďaka moderným vplyvom to už vlastne až tak neplatí ..

Prečo? Lebo už aj flamenco sa stáva v očiach bulvárom nenasýtiteľnej, korporáciami zotročenej verejnosti silným individualistickým až heroickým symbolom prejavu ich potláčanej slobody, a to hlavne v prípade interpreta, ktorý popri technickej vyspelosti a emočnom precítení, nachádza, ba priam vymýšľa vlastné tvorivé prístupy, tanečné formy, haluzívne kreácie .. Spojenie egocentrickej kreativity a prirodzeného narcizmu sa tak cez flamenco (aj vďaka globalistickej porobe) vyníma v tom lepšom svetle .. a kde sa vzal, tu sa vzal, objavil sa flamencový populizmus.

 

Vo svojej výzve pre náročných spája flamencový tanec viacero paralelných rovín. Na silových dupoch s jemným stepovým obohatením, a sínusoidnej kumulatívnej dynamike založený tanec, pomerne zložitý rytmus, striktná technika tela aj choreografická forma, slobodná v spájaní a nadväznosti len za predpokladu priznania folklórneho východzieho bodu, hravosť prechádzajúca do nepredvídateľných improvizovaných kreácií, vedomá práca so autentickými emóciami a z nej vyplývajúce terapeutické účinky, plynutie v ťažko uchopiteľnom pocite zjednotenia sa s duchom momentu, v toku takzvaného ´soniquete´, individuálna výpoveď na pozadí kolektívneho napojenia sa na spoločnú tému a energiu živej, priamo na pľaci momentálne realizovanej hudby a spevu. Proste takmer nestráviteľná zmes aspektov, náročná v požiadavkách na osobnostné predpoklady umelca. V tomto sa trošku približuje džezu ..

 

Kvalita flamencového tanca je ktovie prečo hodnotená podľa: duende, gracia, a compás. Duende je ťažko preložiteľný termín, ktorý označuje hĺbku prejavu, a schopnosť vzbudiť u diváka silný emočný zážitok. Gracia je elegancia a ladnosť, vzťahuje sa na estetickú stránku, ale zahrňuje i dôstojnosť a vznešenosť tanečného pohybu. Compás posudzuje muzikálnosť tanečného interpreta. Ale aj na toto by som sa na vašom mieste úplne viete čo .. V umení u nás predsa nesúťažíme, ani ho nehodnotíme. Teda jedine v prípade, že by sme ho chceli predávať  :)

Flamenco Dance School​

www.flamenco.sk